Slovenský kras je zaujímavý z hľadiska výskytu vzácnych druhov rastlín a živočíchov. Nesmierne hodnoty skrýva aj neživá príroda. Na povrchu sú to rôzne škrapové polia, krasové jamy, skalné ihly, krasové doliny a v podzemí jaskynné priestory, ktoré všetci dobre poznáme. Obrovské bohatstvo však v sebe skrývajú aj samotné karbonátové horniny, z ktorých je celé toto územie tvorené.
Geologická stavba tohto unikátneho krasového územia planinového typu je pomerne zložitá. Od začiatku stredného triasu (asi pred 240 miliónmi rokov) sa začala vytvárať rozsiahla karbonátová plošina najskôr prevažne chemogénnou cestou. Vznikali plytkovodné dolomity a vápence a to stále viac aj za prispenia organizmov, ktoré svoje schránky a kostry budovali z karbonátov. Po ich odumretí sa úlomky z nich hromadili a boli stmelené buď jemným vápnitým tmelom, alebo aragonitom a kalcitom vyzrážaným z vody Vznikli tak mohutné komplexy vápencov, ktoré boli vo forme príkrovu dotlačené do dnešnej oblasti Slovenského krasu. V nich sa na mnohých miestach nájdu zachované relikty pôvodných útesov (s výraznými schránkami živočíchov napr. koraly, hubky, ulitníky, lastúrniky a ramenonožce) alebo rozsiahlych lagunárnych oblastí (prevažne so zbytkami rias). Najrozšírenejším typom takýchto organogénnych vápencov sú wettersteinské vápence.
Pri troche šťastia a zvýšenej pozornosti potulkami prírodou, môžeme aj voľným okom pozorovať skamenené zvyšky niektorých odumretých živočíchov. Sú to najmä zvyšky článkov stoniek ľalioviek, otlačky rôznych ulitníkov a lastúrnikov alebo vypreparované rúrky po lezení červov. Z územia Slovenského krasu je opísaných až 93 typových skamenelín, na základe ktorých sa aj určujú jednotlivé litologické typy vápencov. Najvzácnejšie skameneliny boli nájdené v oblasti Drnavy, Silickej Brezovej a Plešivskej planiny.
Určitá forma skamenelín vzniká v Slovenskom krase ešte aj v súčasnosti pri tvorbe penovcov (travertínov). Pomaly tečúca voda z vápencového masívu Silickej planiny obsahuje dostatočné množstvo uhličitanu vápenatého, ktorý sa pri výstupe na povrch za spolupôsobenia vegetácie (trsy rastlín, popadaných konárov, listov a schránok ulitníkov) vyzráža v podobe sladkovodného vápenca. Takouto živou a veľmi krehkou lokalitou je napríklad priestor pri Krásnohorskej jaskyni (Buzgó).
